Píše sa rok 2005 a ja s údivom registrujem, že problém plynových komôr sa stále niekto snaží presmerovať do akejsi relatívnej, vecne/ a vedecky/ spochybniteľnej roviny. Je to možno tým, že som si predmet:holocaust pre seba už dávno rozanalyzovala , urobila uzáver a vyhodila zo svojej operačnej pamäte. V softe zostal len ten výsledok uvažovania.

To, že zmizlo z povrchu zemského rádovo niekoľko miliónov jednotlivcov/nielen židov/ vo vyhladzovacích a zajateckých lágroch je pre mňa samozrejmá historická realita. Nielen preto, že existujú o tom archívy, skanzeny a múzeá z obdobia II.svetovej. V mojom živote existoval mne blízky človek, môj dedo, ktorý mi to, aj keď nerád o tom hovoril, povrdil.

Môj dedo - slovák, katolík, vojnový zajatec- sa ako člen porazenej francúzskej armády dal dotlačiť k zúfalému činu a dal sa zajať nemeckou armádou v atmosfére porazeneckej nálady, keď si francúzski dôstojníci strieľali posledné guľky do spánkov, zatlačení od Maginotovej línie k Parížu, kde Nemci už zaujali svoje strategické postavenie.Toto rozhodnutie ho stálo štyri roky v zajateckom lágri v Nemecku. Prežil. Bol "biely" neobrezaný katolík a člen národíka, ktorý sa oficiálne pridal na stranu III.ríše. V neposlednej rade tiež tvrďas so silnou telesnou konštrukciou. Vychudnutý, s balíkom od UNRA sa objavil doma v sladkej Francii. Všetko predali a celá rodina sa vrátila do Československa. Keď obídem nejaké ďaľšie detaily zo života vo vtedajšej ČSR a ČSSR majúce osudový vplyv na život mojej rodiny, zostane mi spomienka na deda sediaceho za stolom s vyloženými rukami s potetovaným predlaktím. Tetovačka na tie časy síce moderná ale aj dosť hrôzostrašná.

Nám, deťom nikdy neobjasňoval podrobnosti pobytu v tom "verejnoprospešnom zariadení". Na priamu otázku vždy odpovedal gestom - prešiel si prstom vodorovne po krku. A ja som mu uverila na celý zvyšok môjho života, že to bolo naozaj o život.

Aby to nebolo také jednoduché, ešte pridám jeden trpký bonbónik na záver. Jeho vzťah ku komunistom bol jednoznačne a nevyvrátiteľne narušený práve vďaka jeho zážitkom zo zajateckého tábora. Jeho vyhlásenie v čase hlbokej totality 60-tych rokov, že komunisti v lágri sami posielali na smrť ľudí, ktorými nahrádzali v zoznamoch smrti svojich politických kumpánov boli vskutku šokujúce pre mozgy vymyté socialistickou školou. Majiteľkou takého mozgu som bola aj ja, ale dedo bol nakoniec pre mňa väčšia autorita.

Ak sa niekomu zdá, že tento článok nie je seriózny, lebo neobsahuje konkrétne fakty, nech mi prepáči. Údaje môžem na požiadanie zhromaždiť a dodatočne poskytnúť.